Baristi sú umelci. Milovníci. Kávy aj svojho povolania. Vášniví. Spoločenskí. Pozitívne naladení. Presne takí, aká je káva. Povzbudivo nákazlivá. V ideálnom svete s ideálnymi ľuďmi a okolnosťami je to práca snov. Avšak v realite je táto práca snov aj výzvou a skúškou sebaovládania a psychológie.

07:00 – Zvoní budík: ,,Budíček!“ Už??? Otvorím oko na pol žrde, začnem sa naťahovať. Niektorí tomu hovoria ranná joga na rozprúdenie vitálnej energie, ja tomu hovorím povinná agónia krátko po vystúpení z hladiny alfa. Spustím nohy z postele. Celou váhou dostúpim na niečo ostré, čo sa mi s presnosťou chirurga zabodne priamo do stredu chodidla.

,,Au, DOPAŽE! Fasa!“ zrúknem tak, že sa mi určite poďakujú všetci darmožráči bývajúci v luxusných bytíkoch vedľa môjho nechutne predraženého podnájmu za to, že ich budím v takú, pre nich, nekresťanskú hodinu. Určite to počuli všetci. Aj môj ignorantský kocúr. Ten sa však  tvári, že som vzduch a má ťažko na háku, že som si práve prebodol nohu na jeho blbej ožužlanej hračke s jediným ostrým hrotom, ktorý skončil v mojom chodidle.

ranný budíček
Budíček!

07:15 – Doťapkám sa do kuchyne. Ešteže milujem kávu. dám si variť vodu na poriadneho Turka a presúvam sa ladným krokom raneného Quasimoda do kúpeľne. Po rýchlej sprche a záchodovom checknutí fejsbúčika sa už všetky moje chuťové bunky šialene radujú na to, ako mi do žíl začne prúdiť kofeín. ,,Kávu! Kávu! Veľa kávy!“ pištia bunky ako puberťáčky na koncerte Justina Biebera. Pipiny!

07:35 – Splachujem a z kuchyne sa ozýva neuveriteľný rachot. Fasa! Vletím do kuchyne a mám chuť sa rozplakať. Alebo niekomu odhryznúť hlavu. Moja drahá, najmilovanejšia arabika, na ktorú som sa pred 3 minútami tešil najviac na svete, sa rozvaľuje na podlahe v kuchyni. A môj nenažratý kocúr sedí na parapete a tvári sa, že je monacká princezná, maximálne zaujatá sledovaním holubov serúcich mi po celom balkóne, a nikdy v živote sa jeho chlpatá pĺznuca laba ani len neobtrela o nič na mojom stole, vonkoncom nie, aby z neho zhodila plechovku s mojou kávou.

Zrúknem a vyštartujem po ňom ako zmyslov zbavený. Otrávene na mňa zazrie, v poslednej sekunde lenivo zoskočí z parapety a prejde krížom cez vysypanú kávu, aby mi ju rozvláčil po celom byte. Ten zver nemá štipku pudu sebazáchovy! Alebo je úplne retardovaný.

barista s mačkou
Of course, I always love my cat.

08:00 – Ako-tak som upratal kuchyňu, vyšmaril kocúra na chodbu, bleskovo som sa obliekol a sadám do auta. Neštartuje. Bohovské. Nemám čas zisťovať, čo tej kraksni je, tak bežím na električku. Akútne potrebujem kofeín. Smradľavý kocúr. Toto si s ním večer vybavím! Po ceste si kupujem coffee to go v pofidérnom podniku pri mojom dome. Nemám na výber, lepšie ako nič.

08:20 – Vystál som si nekonečný rad na môj životabudič. Predo mnou čakali asi všetci roboši a socky sveta na svoju rannú dávku liehu. Konečne si pýtam tureckú kávu. Obstarožná pani vo vyčaptaných šlapkách mi podáva kávu v plasťáku. Až sa trasiem ako sa teším, že sa konečne napijem. Káva páli ako ďas, obaril som si jazyk a… Skoro som sa povracal. Tá hača mi urobila 3v1. Za 2 eurá. Prečo práve ja?!

08:55 – Konečne som dorazil do práce. Milujem svoju prácu. Otváram kaviareň, vyvalí sa na mňa úchvatná vôňa kávy. Horšie je, že dnes na mňa padlo čistenie kávovaru a o 5 minút mám otvárať. Nevadí, dnes je streda, zástrčkový deň, ľudia zvyknú chodiť neskôr, akurát to stihnem.

08:59 – Prerátavam kasu, niekto klope. Ešte mám minútu, došľaka! Ignorujem. Dve malé kórejky ďalej búšia do dverí. Prevrátim oči. Po ceste k dverám mi stúpa tlak. Fajn, náš zákazník, náš pán. Milujem kávu. Milujem svoju prácu. Už je 09:00. V hlave si opakujem tieto afirmácie, nahadzujem úsmev číslo 10 a otváram dvere. Šikmáčky vrazia dnu a s psychopatickými úsmevmi sa mi ukláňajú. Sadajú si k najväčšiemu stolu a objednávajú si espresso.

kavovar a barista
Ešteže som barista!

09:10 – Zapínam kávovar, chystám šálky, pri zvuku kvapkania kávy sa trochu upokojujem. Pánboh zaplať, že som barista a nie ten roboš, čo stál ráno predo mnou v rade na najhnusnejšiu kávu v tomto vesmíre. Profesionálnym pohybom pokladám tým dvom majstrovsky pripravené espresso na stôl. Zbadajú kávu a zmrznú im úsmevy. Rozhadzujú rukami, ukazujú na mňa, na kávu a niečo kričia v tej svojej hatlanine. ,,Everything is ok?“ Nič. Stále tá uši drásajúca hatlanina. Ukazujú na šálku, na mňa, na šálku, na mňa.

Po 10 minútach pochopím, že sa im nepáči, že som im doniesol takú malú kávu. Snažím sa im pantomimicky vysvetliť, že pravé espresso sa nepodáva v pol litrovom pohári. Nechápu. Skúšam znova. Stále kričia. Beriem pero a papier, kreslím obrázky. Stále nič. Kaviareň sa začína plniť, nemám čas hrať Activity s týmito kačami! Odmietajú zaplatiť, nedotknutú kávu nechávajú tam a pravdepodobne ma preklínajú v japončine.

Stále rozhadzujú tými krivými malými rukami a konečne vychádzajú na ulicu. Fasa. Rozbolela ma hlava a hneď ráno som si zarobil na dve espressá. Nevadí. Milujem kávu. Milujem svoju prácu. Milujem kávu. Milujem svoju prácu. Nooo, hneď je to lepšie!

10:00 – Tie malé neandrtálske opice mi zožrali polku nervov a hodinu života. Začínam kmitať, ľudia sa tu len tak hemžia. Ešte, že o chvíľu príde Karol.

12:00 – Lietam ako handra. Vecheť. Špinavý. Urobil som asi milión káv, obslúžil všetkých turistov v meste, nestíham umývať poháre, začínam sa potiť a asi zažalujem Old Spice, že ich dezodoranty možno pomáhajú namakaným černochom v reklamách, ale ja sa potím ako prasa. Karola nikde.

Zvoní mi telefón, akurát keď som rozsypal škatuľu s trstinovým cukrom. Karol. Ten tragéd nepríde, zostal visieť na hraniciach pri návrate z Ukrajiny. Nechápem, načo sa vždy trepe na dovolenku do takých nenormálnych krajín! Vybavil mi náhradu, študentku Kamilu. Vraj sa mi bude páčiť a ešte mu za ňu poďakujem. Fasa.

12:12 – Prišla Kamila. Fakt sexica. Tento deň predsa len bude nakoniec úspešný. Varím jej kávu a ukazujem jej, že som naozaj profík v tom, čo robím. Na to baby letia.

12:15 – Kamila si nestihla ešte ani poriadne zložiť veci, už ma obliala mojou machersky urobenou kávou a do toho rozbila dva poháre. Fasa. Nevadí. Idem sa prezliecť, aj tak začínam smrdieť. Posielam ju teda obslúžiť dvoch biznismenov, čo došli riešiť ťažké obchody.

12:20 – Vychádzam zo skladu a znova ukazujem Kamile, ako sa obsluhuje kávovar. Tvári sa pri tom trochu tupo, ale čo už, nebudem sa jej pozerať do tváre, stačí mi sledovať jej pekné trojky v obtiahnutom tričku.

12:25 – Vediem ťažkú dišputu o počasí s 80-ročnou buržoáznou dôchodkyňou s čivavou na kolenách. Neznášam tieto debaty. Ale som profík, usmievam sa, konverzujem, lichotím jej a nevšímam si, že ten jej bastard po mne vrčí. Asi odhalil, čo si myslím o jeho paničke alebo len zo mňa cíti môjho vychcaného kocúra. Nestíham to ďalej analyzovať, lebo sa ozve rachot. Zase?! Čo som komu urobil???

Otočím sa a drahá Kamila má slzy na krajíčku a snaží sa utrieť rozliatu kávu s biznisákovej snehobielej nechutne drahej košele. Pánko, samozrejme nasratý, nadáva jej do neschopných kráv a s penou okolo úst zúrivo odchádza aj so svojim spoločníkom. Ohromné. Ďalšia káva na moje triko. Škody za rozbité poháre radšej ani nepočítam. Opakujem si svoje mantry o tom, ako milujem kávu a milujem svoju prácu. Začínam o tom trochu pochybovať.

dáma v rokoch na káve
Dámy v rokoch sú ideálnymi zákazníčkami

13:30 – Zlikvidoval som škody po Kamile. Poslal som ju robiť espressá a v duchu sa úpenlivo modlil, nech pánbožko, ak ma má aspoň trochu rád, dohliadne na to, že to nedomrví. Stará pani s čoklom, obvešaná šperkami a krikľavo ružovým rúžom, je stále tu. Usmieva od ucha k uchu.

Pri platení sa ku mne vrhne, chytí mi tvár do mäsitých dlaní narvaných v kožených rukavičkách a vlepí mi čvachtavú pusu rovno na ústa. Vypleštím oči, otrasiem sa a počúvam o tom, že takú dobrú kávu nepila od čias jej nebohého manžela Emila, ktorý jej ju varil každé ráno až do postele. Za chrbtom počujem klopkanie šteklov a afektovaný výbuch smiechu dvoch cicušiek, čo celú scénu sledujú a sadajú si k poslednému voľnému stolu.

14:00 – Kamila sa niekde šuchce, alebo rozbíja zvyšné poháre, ktoré ešte nestihla zmasakrovať, tak mi nezostáva nič iné len po pol hodine vytrvalej ignorácie docupitať k tým dvom herečkám. Opovržlivo na mňa pozerajú a objednávajú si frapučko. Jasné, čo iné. Len sa čudujem, že naň nešli radšej do Rakúska. Ako ja neznášam tieto typy!

No nič, nakreslím im na vrch toho ich presladeného frapuccina takú kvetinku, že sa z toho poskladajú. Nech majú čo postovať na instagram, hlavne nech zavrú ústa! Prinášam kávu, čakám, že sa začnú rozplývať. Nič. Tá vyperoxidovanejšia z nich ma zrazu chytí za ruku, mrkne na mňa a spýta sa ma či som gay. What the f*ck??? Že mám cit pre umenie a cool rúž na pery. Zasraná kytička a nostalgická stará baba, čo olizuje mladých nevinných chudákov v kaviarni!

15:30 – Hm, na chvíľu je pokoj. Ticho pred búrkou. Až mi to príde divné a stále som v strehu. Pre istotu. Kamila už vyše pol hodiny telefonuje. Fasa pomoc. Aspoň nerobí škodu.

17:00 – Ďalší rozbitý pohár. Dva obliate obrusy. Ďalší skoro záchvat plaču, ale uchlácholil som ju. Stálo ma to zvyšok mojich ešte nešedivých vlasov a neuveriteľné kvantum kecov, aká je Kamila krásna, šikovná, inteligentná, všetci ju chcú a že vôbec nevadí, že si nevie zapamätať, ktorý z dvoch gombíkov na najviac intuitívnom kávovare na svete robí espresso a ktorý cappuccino.

Ani to, že nevie vypočítať, koľko má človeku vydať z 10 eurovky. A, áno, je v poriadku, že bude mať pri sebe kalkulačku, dokonca sa ju konečne naučí používať! AAAAAAA! Milujem… Čo to milujem??? Áno, kávu, svoju prácu a retardované krasotinky za barom (len panebože, prosím, nie za mojim!!!!).

barista s megafónom
Aaaaaa!

19:30 – Za posledné dve hodiny sa Kamila naozaj rozbehla. Púšťam ju teda ku kávovaru. Nad tlačidlá na kávovare som napísal popisky. Že ma to nenapadlo skôr! Vyprosíkala si, že chce robiť kávu a ja budem obsluhovať. Fajn, tie psie oči, našpúlené pery a vypnutá hruď sa nedali odmietnuť. Snáď už nepríde veľa ľudí.

20:15 – Hm, úspešne sme vybavili 4 stoly. Všetci vysmiati a spokojní. Fasa. Odbieham si dať večernú cigu pred záverečnou.

20:30 – Vraciam sa uvoľnený. Už len pol hodinu. Wueeeej!

20:33 – Po ceste z toalety prechádzam okolo týpka v pruhovanom svetri. Direktívnym tónom po mne kričí, čo to je za kávu, čo som mu doniesol. Teda, sorry, doslova povedal: ,,Poďte si láskavo ten patok odniesť naspäť, za toto platiť nebudem! Keď to nevieš, tak to nerob!“ Čo to má zas, doprdele znamenať? Toto mi povie nejaký prúžkovaný čávo??? Mne, čo mám za sebou toľko baristických súťaží a rukami mi prešlo toľko káv, že toľko pruhov ani na svetri nemá??? Mal som mu otrieskať všetky moje diplomy o hlavu a utopiť ho v mori sifónu ku káve! No nič. Nádych výdych. Už to mám! Utopím v tom sifóne najprv Kamilu. Teraz mi cvaklo, že tú riedku kávu urobila ona.

21:05 – Pruháč uchlácholený. Kamila sprdnutá. Som znechutený a mega vyšťavený. Miešam si silné ristretto. Dnes tretie. Už nejak dožijem.

23:00 – Všetci už vypadli. Chvalabohu, aj Kamila. Mám toho dnes po krk! Píšem Karolovi, že fasa, vďaka! Vypeckujem si Y.M.C.A od Village People, bez hanby dávam refrén na plné gule a upratujem tú spúšť, čo dnes všetci urobili. Toľko kofeínu vyšlo nazmar!

23:37 – Po ceste domov si kupujem moju obľúbenú zmes výberovej kávy. Otváram dvere na byte. V strede chodby sedí kocúr a čumí na mňa. Príde ku mne, líška sa a oňucháva kávu, čo mám v taške. Tak na to teda zabudni! Ráno letela káva zo stola, ak to skúsiš znova, poletíš teraz ty! Vyzerá, že pochopil a urazene odchádza púšťať chlpy na gauč.

00:01 – Som šialene unavený, ale varím si kávu. Je mi jedno, že nezaspím.

03:15 – Beriem späť. Nie je mi jedno, že nezaspím. Čumím do stropu, kocúrisko mi leží cez polku hlavy a chrní. Jeho chlpy ma šteklia v nose. Fasa. Za pár hodín otváram kaviareň. Milujem kávu. Milujem svoju prácu. Milujem ká…. Zzzz.

Sme aj na sociálnych sieťach

Ak sa vám článok páčil, nezabudnite ho zdieľať